September 2, 2013 | by Shikha Dalmia Print

Ako raz napísal F. Scott Fitzgerald: „Kedysi som si myslel, že v životoch Američanov nie sú druhé dejstvá, avšak druhé dejstvo mať isto budú dni newyorského boomu.”

Je dobré, že nehovoril o Detroite.

Bankrot Detroitu, jeden z najväčších krachov svojho druhu v USA, je lekciou pre celý svet. Každý, kto sa nazdáva, že vláda dokáže mikromanažovať niečo také komplexné ako je mestská ekonomika, by si mal podrobne preštudovať prípad Detroitu. Toto kedysi veľkolepé americké mesto dnes hľadá ochranu pred veriteľmi. Jeho celkový dlh je 20 miliárd dolárov, dôchodkovému programu chýba 3,5 miliardy – to hovorí samé za seba o schopnosti ľudí plánovať ekonomický a sociálny systém, ktorý, naopak, môže prosperovať jedine vtedy, keď je mu umožnený prirodzený rozvoj v prostredí zaistených osobných a majetkových práv.

Konkrétne, kým sa nebudú mestskí politici správať s rovnakou úctou k malým podnikateľom a k veľkým investorom, k „druhému dejstvu” Detroitu nikdy nepríde.

Veľa ľudí dúfa, že bankrot dá Detroitu ďalšiu šancu. Kým však Detroit nezmení svoju spiatočnícku ekonomickú stratégiu, je to iba planá nádej. Problémy mesta nie sú spôsobené globalizáciou, voľným obchodom či nedostatočnými vládnymi intervenciami. Práve naopak – Detroitu škodí priveľa vládnych zásahov a viera v to, že politici dokážu lepšie riadiť ekonomický život, než by to dokázali podnikatelia prostredníctvom dobrovoľnej výmeny.

Každý starosta v posledných dvoch dekádach sa pokúšal spraviť v Detroite „nový začiatok” a zvrátiť úpadok. V 90-tych rokoch Dennis Archer postavil štadióny a kasína. Jeho nástupca Kwame Kilpatrick (ktorý je v súčasnosti vo väzení za vydieračstvo) zasa usporadúval megalomanské podujatia.

Súčasný starosta je zaborený vo fiškálnom marazme mesta a preto radšej nenavrhuje nič podobne rozsiahle. Ale skupina veľkých investorov zhromaždených okolo Dana Gilberta, majiteľa Quicken Loans, rozbehla veľké úsilie na privedenie podnikov, hotelov a občanov do mesta.

Gilbert vynaložil takmer 1 miliardu na presunutie svojej centrály do Detroitu a na súvisiace získanie nehnuteľností pre obchody, hotely a obytné budovy. Sieť supermarketov Whole Foods, rovnako ako predajca outdoor výbavy Moosejaw nasledovali tento príklad.

Tieto iniciatívy však boli spôsobené najmä obrovskými vládnymi subvenciami. Miestny partner Whole Foods dostal 5,8 milióna dolárov v podobe štátnych a lokálnych grantov a daňových úľav. Ako však povedal pred dvoma rokmi aj ekonomický redaktor Forbes-u, práve vďaka Gilbertovi sa začali v meste množiť výhonky nádeje možného zvrátenia regresu mesta.

Avšak odvtedy sa veci majú jedine horšie, stále viac obyvateľov opúšťa mesto a mestské služby sa zhoršujú. Prečo? Pretože tieto znaky možného zlepšenia boli umelé, nešlo o spontánne reakcie na reálne potreby. A čo viac, svojou povahou boli prerozdeľujúce – prenášali prostriedky z rúk priemerných daňovníkov do rúk bohatých, ktorí využívajú tieto high-end obchodné reťazce.

Zatiaľ čo Forbes chváli umelé znaky progresu, mestskí regulátori boli zamestnaní hádzaním polien pod nohy iniciatívam založených na reálnych potrebách, ako napr. Pink FlamInGo, stravovaciemu reťazcu s juhoamerickými jedlami, ktorý reagoval na reálne potreby trhu.

Tieto regulácie obmedzili pouličných predajcov, ktorí už nemôžu predávať žiadne teplé jedlo okrem hot-dogov (a iba bez kapusty) a aj to iba na 16-tich povolených lokalitách. Ignorujúc tieto regulácie, Pink FlamInGo budoval prosperujúci biznis, avšak to len do chvíle, kedy bola jeho biznis ukončený mestom.

Rozruch, ktorý bol kauzou Pink FlamInGo vyvolaný, prinútil mesto zmeniť tieto regulácie. Napriek tomu stale musia byť pojazdné fast-foody lokalizované minimálne 150 metrov od reštaurácií a zatvárať prevádzky pred 23:00.

Tento rok však starosta Bing spustil „Operáciu rešpektovanie predpisov” (Operation Compliance), čím spravil z prípadu šikanovania Pink FlamInGo oficiálnu politiku mesta.

Cieľom programu je riešiť problém zanedbaných častí mesta zatvorením 1500 „nelegálnych” podnikov – pneuservisov vo dvore, elektro second hand-ov v opustených skladoch – ak nebudú schopné fungovať v súlade s mestskými nariadeniami. Ale trápiť sa nad takýmito vecami v čase, keď sa celé mesto rúti nezvratne do priepasti, je číre šialenstvo.

Ako poznamenal urbanista Henry Louis Taylor z Univerzity v Buffale v miestnom časopise Black Detroit, týchto 1500 prevádzok pravdepodobne tvorí iba 10% podnikov v meste, ale slúži až pre 70% jeho obyvateľov.

Niektoré z týchto podnikov síce sú potenciálnou hrozbou pre zdravie občanov, avšak prevažná väčšina z nich je obviňovaná z porušovania technických noriem ako je nesúlad s územným plánom, chýbajúce licencie alebo oneskorené platenie daní.

Takže starosta, ktorý nemá prostriedky na zabezpečenie osvetlenia pre polovicu mesta či na pravidelný odvoz odpadu, v čase bezprecedentného počtu vrážd, nájde dosť peňazí pre inšpektorov kontrolujúcich občanov, ktorí sa snažia uživiť ako sa dá.

„Všetci sa boja o to, čo sa deje pred našimi obchodmi,” rozčuľuje sa majiteľka obchodu, ktorá našla obrovské potkany v zadnej uličke za obchodom, „Mesto by však najskôr ukázať, že sa vie postarať o svoje vlastní povinnosti ako bezpečnosť a čistotu verejných priestorov.”

Amen!

Mesto, ktoré oplýva subvenciami pre spriatelené firmy a súčasne potláča malých podnikateľov a ignoruje základné potreby občanov, si píše svoj nekrológ, nie „druhé dejstvo”.